Po Prahe jazdí bizarne vyzerajúci autobus. Je bez akéhokoľvek vodiča bez vodiča a jeho tempo budí množstvo otázok
Vyzerá úplne, ako z inej planéty a náhoda to nie je. Veľmi podobným spôsobom sa snaží aj fungovať. Že ide o autonómne vozidlo na baterky, problém nie je, jeho výkon a rýchlosť by mu ale nikdy nemali dovoliť opustiť testovacie polygóny.

Pokiaľ do 5. októbra tohto roku zavítate na pražské Výstavisko, môžete spoznať jazdu vozidlom, ktoré jeho autori označujú za dopravný prostriedok budúcnosti. V areáli totiž testuje svoj autonómny autobus britská spoločnosť Aurrigo. Na jeho adresu profesor Bani Anvari z londýnskej univerzity, ktorá na projekte spolupracuje, uviedol, že „mestá čelia výzvam, ako je znižovanie emisií, zlepšenie bezpečnosti a mobility cyklistov a chodcov či skvalitňovanie života svojich obyvateľov. Autobusy bez vodiča môžu zmeniť pravidlá hry, pretože mnohé z týchto výziev riešia“.

To je zaujímavé vyhlásenie, ktoré však po samotnej jazde budete mať tendenciu pitvať slovo od slova. Aurrigo má totiž zatiaľ k dispozícii iba minibusy, ktoré dokážu pobrať osem, desať či dvanásť cestujúcich. Je síce pekné, že je v nich miesto aj pre vozíčkarov, ktorí majú k dispozícii špeciálnu nájazdovú rampu, lenže taký malý dopravný prostriedok skrátka v hromadnej mestskej doprave nič nerieši. Vyhovieť môže maximálne potrebám uzavretých areálov, ktoré by skutočne nemal opúšťať.
Dôvodom je už hnacie ústrojenstvo, o pohon 5,8 metra dlhé, 2,54 metra široké a 2,28 metra vysokej krabice sa totiž stará elektromotor naladený na iba 30 koní. Najvyššia rýchlosť stroja sa tak pohybuje okolo 20 km/h, čo je skrátka zúfalo málo. Rozjazd je navyše neskutočne pomalý. Naozaj si tak nedokážeme predstaviť, že by napríklad pražskí motoristi museli denne kľučkovať medzi takými slimáky. A to ani za predpokladu, že by metropola plošne zaviedla maximálnu tridsiatku.
Stačí si len uvedomiť, že v pražských uliciach dennodenne prebieha boj o miesto a sekundy. Kedykoľvek a kdekoľvek sa teda objaví voľné miesto, už je možné počítať s „myškou“ od iných vodičov. Od šoférov autobusov sa teda očakávajú pevné nervy aj bleskurýchle reakcie. Aurrigo však tlačí do popredia autonómne technológie. A hoci firma spočiatku počíta s tým, že vo vozidle bude sedieť operátor, do budúcnosti by miesto vodiča malo zostať prázdne a všetko bude kontrolované nanajvýš na diaľku.

Minibus potom síce zvláda navýšiť či naopak znížiť svoje tempo, rovnako ako zvládne úplne zastaviť, avšak pokiaľ vďaka tomu bude neustále nechávať priestor pred sebou, kvôli oným „myškám“ sa už pomaly nerozbehne. A pokiaľ by využil vyhradené jazdné pruhy, bude len zdržiavať všetky ďalšie autobusy. Okrem oných uzavretých areálov nás tak vlastne naozaj nenapadá jediné zmysluplné využitie, aj v prípade takých letísk by kapacita bola nedostačujúca.
Aurrigo sa pritom nedávno pochválilo tým, ako získalo peniaze nielen od britskej vlády, ale aj od Európskeho inštitútu pre inovácie. Akokoľvek sa však firmy nechceme dotknúť, niečo také nám pripadá ako neskutočné plytvanie verejných financií. Autonómny prepravník maximálne dvanástich osôb idúci maximálne dvadsiatkou totiž prevádzku na verejných komunikáciách len zhorší, nie zlepší. A ako projekt pre súkromné ​​využitie by dotovaný byť len nemal.

Redakcia ÚAMK